Rakúsky Semmering:

Prvá horská železnica nie len v Európe, ale aj v rámci celého sveta. Je zapísaná aj vo svetovom dedičstve UNESCO. 

O tom, že precestujem túto trať som sníval už roky. Splnilo sa mi to paradoxne nenápadným spôsobom, a ešte aj v slovenskom vozni a aj vďaka ZSSK. Toto sa nevidí každý deň, a tak som sa rozhodol, že tomuto venujem samostatnú kapitolu a previažem ju s tou predošlou. Bol to zážitok na celý život, aj keď to zbehlo rýchlo.

Takto začínal text mojej minuloročnej cesty cez Semmering > Split vlakom 2021 | 2.časť - Rakúsky Semmering.

Ako by to klasik povedal, spln sa mi senil a to doslova. Jedna zo spoluprác ma zaviala aj na toto nádherné miesto. Semmering je okrem známej trate prakticky aj celá oblasť, obec, lyžiarske stredisko, tunel. K tomuto miestu sa viaže viacero prívlastkov a niektoré z nich pridávam sem do viacerých bodov, Bol to pre mňa skvelý zážitok a aj výborná skúsenosť, ako pre fotografa!

VEĽKÁ VĎAKA PATRÍ @DER_PASSAGIER | vIac fotiek a príbehov nájdete aj na instagramovom mojom profile @makbedrik 🙂

1: Bratislava, Slovensko

Prácu som si prispôsobil mojej budúcej ceste. V rámci toho preskúmal a nafotil ďalšie miesta do môjho projektu. Na záver som si dal prvý tunel na Slovensku. Dostať sa sem je jednoduché a komplikované zároveň. Keďže mám vstupku do koľajiska spoznávam aj menej dostupné miesta. Lamačský tunel s dĺžkou 592m je teoreticky jeden, no prakticky tu sú dve rúry. Takto z pohľadu je vidno len jednu v smere do stanice. O železničných miestach s prívlastkom naj si ešte povieme / napíšeme v ďalších článkoch. Teraz späť k našej ceste do Semmeringu.

2: Viedeň, Rakúsko

Po náročnom dni dobre padli pravé talianske spaghetti bolognese. Ďalšie prekvapenie ma ešte len čakalo. Ubytovanie s výhľadom na staničné námestie Wien hauptbahnhof. Bol som taký unavený, že som si to zabudol cvaknúť na foťák, tak mám len pár záberov na mobil. Dal som si sprchu a hajde spať. Čakal ma náročný predĺžený víkend (na piatok som si vzal dovolenku z práce). Ani tieto tri dni nestačili na spoznanie celého Semmeringu. Ráno som si nastavil budík na východ slnka, no senzácia sa nekonala pre ponuré počasie. Pospal som si teda ešte hodinku, a chystal sa na hlavnú stanicu. Mal som ju priam na skok, avšak hľadanie nástupíšť dá niekedy človeku zabrať. Redaktor Adrian to tu dobre pozná a o to ľahšie sa človeku cestuje. Ja som si ešte spravil "snapshot" nášho vlaku EC151 do stanice Semmering.

Tento vlak je špecifický tým, že ako jediný má na tejto trase Slovinský vozeň. V zahraničí som sa cítil trochu ako doma. Predsa len podobné texty, podobná reč, dorozumel som sa tu aj po slovensky :) Hodinová cesta z Viedne bola ideálna na raňajky vo vlaku. Popýtal som si vajíčko, rozumeli, doniesli a cesta zbehla celkom príjemne. Teda až na to počasie.

3: Semmering, Rakúsko

Stanica Semmering. 900 mnm

Dorazili sme do vrcholovej stanice. Toto bol náš reštauračný vozeň. V pozadí jedna z ikôn semmeringu rozhľadňa Dr. Erwina Prölla, známa aj ako Milleniumswarte. Vedľa nej je za vozňom skrytý vrchol Semmeringu na ktorom stojí 100 m vysielač Sonnwendstein v nadmorskej výške viac ako 1500 mnm. Na opačnej strane tu máme Pinkenkogel. Na ten sme bližšie narazili pri prechádzke obcou. Tá je situovaná na sedle semmering a teda medzi dvomi kopcami. S názvom kogel sa tu stretávame častejšie. Je to definícia klasického kopca mimo veľhôr. 

Obec Semmering. ∼1000 mnm

Dosahujeme nadmorskú výšku 1000 m.n.m. V porovnaní so Slovenskom je to tak, akoby sme sa dostali na sedlo Besník, pod ktorým je najvyšší bod železníc normálneho rozchodu. Semmering má veľa podobností s oblasťami na Slovensku. Aj popod toto sedlo je razený tunel a ďalší modernejší sa razí popod celú horskú oblasť. Po ubytovaní sa v hoteli Belvedere sme sa dali do práce

Starosta Obce

Ako prvá bola návšteva starostu obce. Ing. Hermann Doppelreiter rozprával o samotnej obci, oblasti, lyžiarskom stredisku, ale aj o problémoch, ktoré riešia. Viac sa dočítate v najnovšom čísle DER PASSAGIER, ktoré vyjde čoskoro. Tu sa mi  potvrdilo, že naratív "to len na Slovensku sa môže stať" je nezmysel. S problémami sa borí aj táto rakúska obec zapísaná v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Priznám sa, že som toho veľa nerozumel po Nemecky, no niektoré vety padli aj po anglicky a niektoré problémy som tam zažil na vlastnej koži. Toto bola aj súčasť ďalších fotení. Bolo mi cťou osobne spoznať tohto skvelého a charizmatického pána. 

Panhans hotel.

Ďalšie stretko nás malo zaviesť k manažérovi slávneho hotela Panhans. Akosi však nedvíhal telefón, a tak sme pokračovali ďalej v spoznávaní. Cestou sme však stretli správcu iného hotela. Ten nás elektromobilom odviezol na ďalšie plánované miesto. To je necelé 2km ďalej.

Sudbahn hotel.

Tento hotel som už viackrát videl. Či už na fotkách, alebo z okna vlaku. Prv som si myslel, že to je nejaký zámok, ktorý je v rekonštrukcii. Mýlil som sa. Táto stavba bola vytváraná priamo, ako hotel v roku 1870. Ani by ste nepovedali, že v súčasnosti je to takmer opustená stavba. Postupne keď sme sa k tomu blížili, ukazovali sa prvé nedokonalosti. Či už na ceste, alebo na oknách a podobne. Neskôr vysvitlo, že hotel bol 30 rokov opustený, a len nedávno sa pustili do jeho rekonštrukcie. A sme pri problémoch. Tento hotel mal viacero majiteľov. Niektorí sa oň nevedeli starať, a aj to je dôvod, prečo je to tu takmer opustené. Napriek tomu tu sú niektoré miestnosti, ktoré sa využívajú na rôzne spoločenské akcie, či výstavy. Dýcha to celé historickou atmosférou. Na viacerých miestach som mal svojim spôsobom urbex exploring a odniesol som si aj menšie zranenie na nohe. Pri hľadaní záberu a cúvaní som si dával pozor, aby som nespadol do malého bazénika. Druhou nohou som sa oškrel o položené kovové rámy okien. Nebol by to Matúš, keby si neodniesol podobnú pamiatku. Dosť na tom, že som mierne kríval pre opuchnuté chodidlo. Motivácia a chuť spoznávať ma hnala vpred a octanová masť to istila.