Úvod:

Začnem trochu netradične, a to od slovenského mora.  Cestou do Medžugoria sa v podstate spustilo moje aktívne cestovanie nie len po Slovensku, ale aj po Európe. Medžugorie sa nachádza v Bosne a Hercegovine. Cestovali sme sem autobusom. Cestou tam aj cestou späť sme sa zastavili na Makarskej riviere. Takto si viem porovnať cestu autobusom a vlakom. 

Mimoriadna situácia ma donútila presunúť niektoré aktivity na neskôr, aj preto je tento článok s oneskorením.

Aké boli moje dojmy z prvej cesty vlakom ZSSK k Jadranu? O tom vám napíšem v nasledujúcich riadkoch. Pre mňa to bola síce pracovná cesta, no aj tak to bol zážitok. Čítal som už rôzne recenzie, tak verím, že aj tá moja bude hodnotná do budúcna. Vlakom som sa z ďalekého východu prepravil až na západ. Hneď po vystúpení na bratislavskej hlavnej stanici som sa pustil do práce. Fotenie autovozňov, motoriek, tlačovky, ale aj samotného vlaku. 

Viac obrázkov nájdete na mojom INSTAGRAME vo výbere "Chorvátsko vlakom 2021". Malo by vás to prehodiť rovno do výberu. Ak nie, tak to skúste priamo cez profil. Instagram.com/makbedrik Aj tento blog bude viac menej obrázkový. Verím, že sa bude páčiť. Výber z instagramu bude neskôr aj na tejto stránke. :)

Bratislava hlavná stanica:

Na začiatok pár technikálií: 

•  HERKULES 2016 027 (ÖBB) Bratislava hlavná stanica - Wien Hauptbahnhof Autoreisezug
• 3x autovozeň (BA hl.st. 1x + W hbf. 2x)
• 3x lôžkový vozeň WLABmee (Wagon Slovakia)
• 2x Bmz (ZSSK)

Bratislava - Split -  948 kilometrov ~ 18 hodín | cena od 29€ jednosmerne.

Vo viacerých recenziách ľudia riešili dĺžku cesty. Ako Albert Einstein povedal, čas je relatívny, a tu sa to len potvrdilo. Ja keďže som bol pracovne, nenaspal som toho veľa. Keď cestujem vlakmi, často využívam tzv. "teleport", ktorý funguje najlepšie v noci. Človek tak príde vyspatý to Chorvátska a hneď si môže užívať more. Spolu s autom na autovozni je to ešte lepšia kombinácia. 

15:51 Vyrazil vlak z Bratislavy a pri mori som bol 9:50 nasledujúceho dňa. Nemal som tak pocit, že cestujem "celý deň". 

Ďalším často skloňovaným prvkom je cena jazdy. Je tu nastavený systém včasného cestovného lístka. To znamená, že ak si kúpite lístok na vlak v predstihu, viete sa odviezť tam aj späť za 60€ v kupéčku. Postupne ako sa napĺňa vlak, tak aj lístky sú drahšie, samozrejme aj podľa toho, či si zvolíte klasické kupé, alebo troj, dvoj, či jednomiestne lôžko.

Cestou do Splitu boli všetky lôžka vypredané, a mne sa ušlo jedno miesto v klimatizovanom kupéčku. To sa stalo mojou pomyselnou pracovňou. Elektrická prípojka, WiFi a stolík, čo si viac priať? Už len aby som to mal celé pre seba až do Splitu. Takto až do Viedne som stihol spracovať fotky a poslať do práce. Medzitým sa mi nabíjal foťák a pripravoval na ďalšie fotenie cestou do Splitu. 

Wien Hauptbahnhof Autoreisezug:

Dorazili sme do Viedne. Zatiaľ to nie je tá notoricky známa stanica. Pred ňou je ešte špeciálna nákladková stanica na nákladku vozidiel. Pridali nám ďalšie dva autovozne a jednou cestou vymenili Herkulesa za Taurusa. Bolo zaujímavé vidieť motorky na nástupišti. 

• TAURUS 1216 238 (ÖBB)  Wien Hauptbahnhof Autoreisezug - Spielfeld-Straß

Medzitým bolo na stanici stretnutie, alebo ak chcete, tak meeting predstaviteľov železničných spoločností, ktoré spolupracujú na tomto projekte. Okrem Slovákov sa tomuto spojeniu potešili aj ďalší cestujúci z iných štátov. 

Ku mne si vo Wien Hauptbahnhof prisadol Viedenčan, ktorý má korene z Česka, no na Slovensku nikdy nebol. Napriek tomu mi o našej krajine rozprával, ako z encyklopédie. Niektoré veci vedel dobre, pri iných sme sa tak trochu "pohádali". Išiel si napríklad svoje v tom, že je na Slovensku južná trasa najrýchlejšia.  Vysvetľoval som mu, že severná je u nás hlavná a prakticky aj najrýchlejšia. On argumentoval tým, že je juh rovinatejší, tak by to tam malo byť rýchlejšie. Ono malo by, ale sme na Slovensku.  Naše železnice boli roky zanedbávané a aj to so sebou nesie množstvo anomálii, ale o tom inokedy.
Už som si nezapamätal meno, no mal so sebou aj psa mopslíka - puga. Ten nám robil spoločnosť celú cestu. Najprv v taške, neskôr si našiel miesto pod sedačkami a napokon aj na sedačke. 

Keď sme prechádzali cez Semmering, nechcel som najprv veriť, že ideme touto krásnou traťou. Spravil som si pár fotiek zo zadnej časti vlaku, avšak nebolo to ono. Ani vo sne by mi nenapadlo, aké fotky sa mi podaria z tejto trati o dva dni neskôr. Tejto časti som venoval samostatnú kapitolu. 

Semmering:

Graz hbf.:

V stanici Graz k nám pristúpil pár. Jeden bol Rakúšan a jeho priateľka zo Španielska. V kupéčku zaznievali tri jazyky. Ja sa v zahraničí dorozumievam väčšinou angličtinou, poprípade ruštinou. Cestou sme sa ešte chvíľu rozprávali. Po prekročení Rakúsko - Slovinských hraníc nasledovala jazda teleportom. Tu neviem čo nás ťahalo cez Slovinsko. Len tak tak mi vyšiel čas na nočnú fotku s viacerými expozíciami. Akonáhle nás zapriahli, išli sme ďalej.

Spielfeld-Straß Bahnhof:

A spali sme si pokojne až do hraničnej kontroly v stanici Dobova na Slovinsko - Chorvátskom pohraničí. Kontrola tu bola viac menej v pohode. Teda aspoň u nás. Na výstupe v rýchlosti skontrolovali pasy-občianske, na vstupe to už bolo pomalšie, ale bez problémov. Spánok mohol pokračovať ďalej.  Nevýhodou Bmz vozňov je, že sa nedá zhasnúť svetlo v rámci jedného kupé. Napríklad Slovinci nechceli dovoliť, aby sa to vyplo centrálne, ale takí Chorváti nás nechali v kľude vyspať. Dobrú noc. 

Dobré ránko prajem. Zobudil som sa neďaleko stanice Plaški. Odtiaľ trať viedla do hôr, miestami mi to pripomínalo časť trate z Banskej Bystrice do Čremošného.  Hovorí sa, že nie je dôležité vidieť, ale všímať si. V tomto prípade sa mi to zavďačilo. Počas rannej hygieny som si všimol, že sú okienka na toalete o niečo väčšie. Trať neviedla úplným údolím a tak som si vychutnal východ slnka priamo z okna vlaku ☺

Nuž čo si viac priať? Už len k tomu ranná káva. Kiežby si Matúš vzal so sebou aj nejaké eurá. Vo vlaku nebolo možné platiť kartou. V lôžku by som mal kávu v cene lístka. Ale o tom až potom. Miesto toho som mal vlastné keksíky ku káve (bez kávy), tak som sa provizórne naraňajkoval.

Po rannom fotení som si išiel ešte na pár hodín zdriemnuť. Čakal ma pekný, no zároveň náročný deň. 

Po prebudení bola viditeľná patrná zmena prostredia. Husté lesy vystriedali malé stromčeky a všade naokolo boli kamenné ploty. Vlakopohľady sa mi darilo robiť len z jednej strany vlaku cez väčšie záchodové okienko. Škoda, že mi to nenapadlo skôr, ale skoro ráno počas hygienickej prestávky. Taký menší paradox. Je veľa vecí, ktoré boli v mojich predstavách, no realita vždy urobí svoje. Výhľady zo slovenského vozňa na "slovenské more". Zátoka Splitu ako na dlani. Tieto pohľady ma neomrzeli. Dal by som si ich ešte raz. Z pravej strany sa vlakopohľad nedal urobiť, keďže som mal väčšie okienka len na ľavej strane vlaku. Ľudia sa už chystali, tak aj ja som utekal k svojim veciam. Teoreticky boli pod dozorom, no prakticky človek nikdy nevie. Ľudia sa tu chystali ku dverám už v časovom predstihu a ďalšie okná som mal prakticky obsadené. Nejaké fotky sa samozrejme podarili aj z opačnej strany, no len cez sklo. 

Split:

Dobrodošli zo Splitu. Možno niekoho prekvapím, ale dobrodošli znamená vitajte, a nie, že sme dobre došli. Kontextovo sa to však dobre spája. 

Aj samotná konečná stanica je skvelou spojkou na všetko, čo človek potrebuje:

• Z autovozňa autom priamo na loď a odtiaľ ďalej na iné destinácie
• Pešo priamo na pláž a do mesta
• Dostupné autobusové spojenia so zvyškom Chorvátska
• Neďaleko sú aj hotely a zmenárne

Očakával som však modernejšiu stanicu na to, že som prišiel do jedného z naj letovísk Chorvátska. Malo to aj napriek tomu svoje čaro. Hneď zo stanice bola viditeľná ikona Splitu: katedrála svätého Dominia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že mám dovolenku, no bola to pracovná cesta. Akonáhle som vystúpil z klimatizovaného vozňa, ovalilo ma teplo a hor sa do práce. Hneď som zarezával, aby boli zachytené tie najpodstatnejšie momenty. Človek nikdy nevie, čo, kde, kedy a ako sa bude diať a musí byť v tomto prípade dosť spontánny. Kedysi som si hovoril, aké je fotenie ľahké. Keď sa človek dostane do terénu, hneď zmení názor. V horúčave behať za zábermi hore-dole nie je sranda. Keď to človeka baví, tak si to takmer nevšíma.

Na rozdiel od autobusu som tu vystúpil úplne normálne a nebol pokrútený ako paragraf aj napriek krátkemu spánku. Ako som už vyššie spomínal dotiahli nás sem Američanky. Boli dve. Jedna akoby pre osobné vozne a tá druhá si vzala na starosti autovozne. V stanici sa rozdelili a každá lokomotíva si išla po svojom. Autovozne ostali v stanici. Osobné vozne si američanka vzala tunelom popod mesto do stanice Split predmestie | Split Predgrađe. Vyprevadil som vlak, a vybral sa spoznávať mesto, v ktorom som bol prvý krát. Hneď v centre mesta nasledovala prvá tepelná prestávka, počas ktorej boli expresne spracované a poslané fotky do práce. Po občerstvení som pokračoval ďalej preskúmať toto krásne chorvátske mesto.

Užil som si napokon aj ja mikro dovolenku. Bola to len hodina aj niečo oddychu, no aj vďaka tomu som načerpal nové sily. Vzal som do úvahy viacero premenných a tak moja cesta do Splitu bola priam spiatočná. Prikrývam sa perinou na akú mám, beriem do úvahy pandemickú situáciu, ako aj to, že čerstvé fotky je potrebné čím skôr odovzdať. Svoje rozhodnutie neľutujem. Pri pôvodnom pláne by som už nemal pekné počasie cestou späť. Otestoval som si chôdzou dostupnosť zaujímavých miest zo stanice. Jedna z posledných a zároveň oddychových zastávok bola pri pláži. Ešte mám aj na výber medzi pieskovou a kamienkovou plážou. Aj keď mi schodíky veľmi imponovali, skončili len ako objekt fotky.  Ja som aspoň symbolicky vošiel pár metrov do mora na tej kamienkovej pláži. Bol som samozrejme v dosahu svojich osobných vecí. Na to je tiež potrebné dávať pozor. Nemusím chodiť ďaleko. Mne ukradli fotoaparát vo vlaku, a to som ho mal pri sebe. Betón bol rozpálený a aj to zohralo svoju rolu. Nakoniec som sa aj tak na kameni popálil. Beriem to skôr s humorom, že mám aspoň pamiatku na Split. 

Dosť bolo srandy. Čas ubehol veľmi rýchlo, a mňa čaká návrat späť na stanicu, a potom dlhá cesta domov. Prišiel som v predstihu, no vlak tu ešte nebol. Pri skúmaní mesta som objavil aj tento pohľad. Chorváti pristavili vlak 5 min pred odchodom, tak to bol pre mňa dobrý maratón mieru. Ešte, že je v blízkosti skratka a nemusím to obchádzať celé dookola. To by som si tento záber nemohol dovoliť... Ale mohol, Matúš. Vlak odišiel aj tak 20 minút neskôr. Spoliehať sa na toto, by bol aj tak nezmysel. Napriek rôznym okolnostiam sa mi fotenie podarilo zvládnuť na takých 80% ☺ Ani tu cesta nekončila.

Ďalšia krásna časť cesty bola predo mnou, a to sa mi ani nesnívalo, aká. Už len mať lôžko len pre seba bol zážitok. K tomu bol aj Uvítací balíček. Celkovo bol aj vlak voľnejší a tak som si na chvíľu požičal kupéčko na prácu. V lôžku je len elektrická prípojka na menšie zariadenia. Skvele poslúžila na dobitie fotoaparátu. 

Večer ešte nasledovalo produktové fotenie v lôžku. Bez blesku so statívom a v pohybe fotiť bolo o niečo náročnejšie. Nakoniec sa mi to úspešne podarilo. Po celom dni a Prossecu som zaspal ako medveď. Môj spánok netrval dlho, zobudil som sa na to, že sa mi niekto dobýja do lôzka. S rozlepenými očami pozerám, že čo sa deje. V tom hraničná kontrola. Akonáhle som ukázal občiansky, prehnali si ho svojim zariadením a už bol pokoj a spal som ďalej. :)

Pokračovanie v ďalšej časti >>